O starobe

Hranice staroby sa dajú len veľmi obtiažne stanoviť, pretože niekto je v sedemdesiatke duševne oveľa mladší ako jeho deti a druhý ani nebol nikdy skutočne mladý. 
Minimálne sa musí rozlišovať aspoň trojitý vek: Kalendárni - podľa dátumu narodenia, úradný - podľa stanovenej hranice pre odchod do dôchodku, biologický a psychický - podľa stavu a funkcie jednotlivých orgánov človeka.

Som tvoja staroba
Človek nie je stroj, neopotrebováva všetky "svoje súčiastky" rovnomerne, a tak len vzácne sa vyskytuje úplná zhoda medzi troma stupňami starnutia človeka. Lekár a psychiater, zaoberajúci sa najmä problematikou staroby, J. M. A. Munnichs v sedemdesiatych rokoch minulého storočia tvrdil, že človek je starý vtedy, ako náhle si plne uvedomuje ohraničenosť svojich možností a prianí a ak má pocit, že jeho život je definitívne sformovaný, spôsob života už nemenný, uzavretý a kompletný, napriek tomu, že doteraz svoje bývalé priania ani zďaleka nerealizoval. Tento poznatok platí i v dnešnej dobe.

Všetko ide pomalšie Sprievodné znaky starnutia, vonkajší vzhľad, šediny, vrásky, trasenie rúk a fyzické problémy pri starnúcich ľuďoch dobre poznáme. Menej už vieme, k akým duševným zmenám počas toho to obdobia života obvykle dochádza. Predovšetkým sa v starobe spomaľuje rýchlosť reakcií. Pohyby sú voľnejšie, pomalšie, menej rázne a rozhodné, klesá schopnosť pamätať si a rýchle sa učiť niečo nové. Starí ľudia zabúdajú mená a adresy. Zato perfektne poznajú adresy svojich dávno mŕtvych priateľov z detstva alebo si pamätajú usporiadanie nábytku v čase svojej svadby. S vekom klesá i ich schopnosť sústrediť sa dlhšiu dobu na jednu a tú istú činnosť. Začnú niečo robiť, po chvíli prácu prerušia, znova sa k nej vracajú a len s problémami si vopred organizujú a plánujú postup svojich ďalších činností. A tak sa stáva, že inak v mladosti zdatná kuchárka, pripravuje obed tri hodiny, pričom nakoniec zistí, že mäso je hotové, ale zemiaky ešte variť nedala. Premyslieť si vopred postup je pre starnúceho človeka už ťažké.

Filmy pre pamätníkov

Nové dojmy a poznatky na starého človeka nepôsobí, nechce sa zoznamovať s novými známymi, nemá silu niečo nového prijímať a učiť sa novým veciam. Napríklad počítače, mobilné telefóny, moderný systém bankovníctva. Musí sa zvyšnými silami už dobre hospodáriť, a preto sa radšej uzaviera do seba, izoluje sa, a ak si môže vybrať, radšej navštívi miesta, ktoré pozná z mladosti. Číta knihy, ktoré sa mu pred tým páčili, spoznávať nové ho unavuje. Pri väčšine starších ľudí ustupuje záujem o verejnom dianí do pozadia. Vzrušia ich jedine tak správy dosť atraktívne alebo niečo, čo kedysi sami prežili. Nové informácie prijímajú povrchne a chápu ich len cez svoje skoršie vytvorené súdy a navyknuté spôsoby hodnotenia. Čo bolo v ich mladosti čierne, zostáva čiernym, aj keby sa medzitým celý svet zmenil. Všetko, čo vnímajú, dávajú do tohoto rámca svojho myslenia, a čím sú starší, tým viac na tom trvajú a tým viac žijú v zajatí svojej vlastnej minulosti. V ich mysli sa obnovujú ich predošlé návyky, krivdy, ale i priateľstvo. Sedemdesiat percent starých ľudí žije prevažne v svojich vlastných spomienkach, naozajstný záujem o bezprostrednú budúcnosť mizne.

Čo sa v mladosti naučíš, v starobe ako keď nájdeš

V mladosti žijeme v prítomnosti, s vedomím budúcnosti i minulosti. Máme dojem, že všetko, alebo skoro všetko, sa dá ešte prežiť, obnoviť a dohnať. V starobe však jeden rozmer chýba. A to je budúcnosť. Pokiaľ sa starí ľudia zaujímajú o očakávaný vývoj, potom skôr o budúcnosť dosť vzdialenú ako o perspektívu najbližších dvadsiatich tridsiatich rokov. V fantázii o dvoj storočnej budúcnosti sú totiž postavení v rovnakej rovine so všetkými ostatnými. Na nové reagujú väčšinou tak, ako si zvykli reagovať v čase svojho životného rozmachu. Pôvodné povahové črty sú zachované, a dokonca vekom ako by zaostrené a vyhranené. Ak bol niekto v mladosti veselý a rád sa bavil s ostatnými ľuďmi, bude z neho dosť ukecaný starček alebo starenka. To isté platí i o druhom póle. Ak bol niekto hĺbavý typ, ktorý sa nerád zveroval, zatiahne sa do svojej ulity a možno aj celé dni s nikým neprehovorí.

Rozdiely existujú

V starobe sa prejavuje pravý charakter osobnosti verne a jasne. Človek už nemusí byť k ľuďom vľúdny a príjemný. Nemusí sa ani spoločensky premáhať a pretvarovať. Navyše nemá už toľko energie, aby vystačil na kontrolu svojich citových pohnútok a zachoval spoločenské správanie a ohľady. Samozrejme, že táto charakteristika neznesie zovšeobecňovanie. Existujú vzácne výnimky, kedy si ľudia zachovávajú svoju sviežosť. Niekedy z nich vyžaruje spoločenský šarm až do vysokého veku. O takýchto ľuďoch sa ale nedá hovoriť ako o starých ľuďoch. Niekedy na ulici stretnete nevrlého starčeka a o pár krokov ďalej usmievavú starenku s mobilným telefónom pri uchu. Pri obi dvoch sú viditeľné rozdiely staroby.

Každý raz zostarne!

Zoznámiť sa s procesom starnutia má význam nielen pre starých ľudí samých, ale aj pre tých mladších okolo nich. Ak budem vedieť, že určitá črta a zmena sú sprievodným znakom staroby, tak ako sú iné znaky typické pre mladosť, dokážu ľudia okolo seba skôr pochopiť a nebudú si vysvetľovať správanie svojej matky ako "udalosť", osobný problém, ktorý musel postihnúť len mňa. Vedomie zákonitosti zmien v starobe len prispieva k lepšej súhre medzi mladšou a staršou generáciou. Každý by potom nemal, nezávisle na veku, zabúdať na radu, ktorá by sa dala pre potreby tejto témy prerobiť na: "Správaj sa k starým ľuďom tak, ako si praješ, aby sa k tebe správali mladí ľudia po tvojom zostarnutí."

Zdroj: wanda.atlas.sk